Z histórie mesta Košice - 19. storočie

Košice v stredoveku bohaté a mocné, vstúpili do 19. storočia ako malé vidiecke mesto, v ktorom žilo okolo 6000 stálych obyvateľov. V polovici storočia sa ich počet zvýšil na 13.200 a na začiatku 20. storočia vzrástol na 44.200 ľudí. Podľa počtu obyveteľov zaujímali medzi uhorskými mestami šestnáste až osemnáste miesto. A predsa znamenali Košice viac než hovoria čísla.

Najpresvedčivejší bol vývoj hospodárstva. Už na začiatku storočia pôsobili v meste tri manufaktúry (na výrobu kameniny, súkna a klobúkov). Vzniklo viacero ďalších dielní, ktoré kládli základ továrenského priemyslu (farbili plátno a súkno, vyrábali likéry, mydlo, zápalky, dyhy, hracie karty.phpracúvali tabak). K nim treba prirátať Werferovu kníhtlačiareň, ktorá v roku 1833 zriadila litografickú oficínu. V štyridsiatych rokoch vznikli prvé továrne (klincovňa a cukrovar) a prvý peňažný ústav. Medzi Košicami a Prešovom začala premávať pravidelná doprava "rýchlovozmi", ktorú zorganizovala súkromná akciová spoločnosť. Navidomoči sa uvolňovali tvorivé sily mesta a jeho obyvateľov, mesto sa oslobodzovalo od feudálnej strnulosti.

Po revolúcii 1848-49 sa takmer všetka spoločenská energia preniesla do hospodárskej sféry. Vznikali nové továrne, az ktorých najsolídnejšie sa vyvíjal Ungarov podnik (najprv liehovar, potom výroba droždia a parný plyn) a štátna tabaková továreň. Prosperujúci cukrovar inštaloval prvý parný stroj v meste (1852). Boli založené základy moderného pivovarníctva a sladovníctva. Zatiaľ čo sa priemysel zameriaval prevažne na spracovanie poľnohospodárskych plodín, a k poľnohospodárstvu sa aj obracal, veľkoobchod ovládli odbory železiarstva, sklenárstva a drevárstva, a to popri tradičnom obchode s vínom. Priemysel akceptoval technické výdobytky a obchod požadoval rýchlejší rozvoj dopravy. V novembri 1856 prišiel do Košíc prvý telegram (z Pešti) a v júli 1867 prvý kábelogram z New Yorku. 5. Júla 1860 o jedenástej predpoludním dorazil do mesta prvý vlak a o desať rokov neskôr sa železničné koľajnice rozbiehali už tromi smermi.

Po kríze na začiatku 70. rokov došlo v meste k veľkým zmenám. Do o prevádzky bola uvedená veľká Franckov a továreň na kávoviny. Tabaková továreň dosiahla vrchol svojej produkcie. Nástojčivo sa presadzovalo strojárstvo a spracovanie dreva. Podobne korigoval svoju skladbu aj veľkoobchod. Z priemyselnej palety mesta boli až na jednu výnimku vytisnuté mlyny a prevádzky závislé od mlynárstva.

Prudko sa rozvíjal tiež spoločenský život. Jeho aktivizáciu charakterizovala verejná zbierka na stavbu všeobecnej nemocnice (od roku 1812), potom založenie spoločenského kasína (1828), neskôr vznik ženského dobročinného spolku (ktorý v r. 1839-40 zriadil prvú materskú školu v meste) a telocvičného ústavu ( so školou šermu a plávania, 1845). Ale aj slávne bály šľachty a mešťanov, zábavy pospolitého ľudu, tiež rozličné umelecké akadémie, a stále bohatšie kníhkupecké pulty, návštevy mestských a vzdialenejších kúpeľov, prechádzky po nových promenádach peši aj koňmo, zábavné i poučné atrakcie - to všetko a ešte mnoho iných podujatí strhávalo mestskú pospolitosť do víru nového života a vyvádzalo ju z feudálnej uzavretosti.

Po októbrovom diplome z roku 1860 a po februárovom patente, ktorý ho v nasledujúcom roku uviedol do života, zmnohotvárnilo sa v meste politické dianie. S ním bezprostredne súvisel aj rast spolkovej aktivity. V roku 1869 bol založený Vzdelávací spolok košickej remeselníckej mládeže, roku 1874 Spolok Košických kníhtlačiarní, ako aj ďalšie spolky a organizácie. Novým pomerom sa prispôsobovalo divadlo, ktoré bohato doplňovali koncerty domácich i popredných európskych interpretov. V roku 1855 uverejnili košické noviny prvý oznam o činnosti fotografického ateliéru. Napriek autorite a lesku hlavného mesta, našlo v Košiciach svoje miesto i výtvarné umenie. V roku 1872 tu vznikol Hornouhorský muzeálny spolok. Spoločnosť Uránia otvorila v roku 1909 v meste prvé kino.

Rešpektujúc územný a stavebný rozvoj mesta rozhodla sa v roku 1860 mestská vrchnosť včleniť všetky predmestia do mestského organizmu. K štyrom ‘kvartálom’ (štvrtiam) starého mesta pribudli ďalšie štyri, a to Františkovo mesto na severozápade, Jozefovo mesto (neskoršie i s Táborom) na juhozápade, Alžbetino mesto na juhu a Nové mesto na východe.

Mesto bolo prirodzene viacjazyčné. Nemci udržiavali kontinuitu vývoja vlastne uz od čias jeho založenia, ale po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 sa svojej hegemónie vzdali. Maďari, ktorých spočiatku reprezentovala prevažne šľachta, pripravovali sa na prevzatie moci, a v šesťdesiatych rokoch svoj cieľ aj dosiahli. Najpočetnejší boli Slováci, ktorí obsadili najnižšie priečky spoločenského rebríčka a nemali ambície ujať sa správy mesta, alebo do nej preniknúť. Pravda však je, že aj najmenšie pokusy o národné prebudenie alebo o politickú aktivizáciu Slovákov boli hneď v zárodku a so všetkou rozhodnosťou ‘raz navždy’ likvidované. Konala tak maďarská revolúcia v rokoch 1848-49, dialo sa tak aj po roku 1867 v duchu idey maďarského národného štátu, teda s cieľom túto časť populácie odnárodniť a pomaďarčiť.

Viacrečovosť mesta bola do roku 1848 prirodzeným prejavom jeho sociálnej skladby bez toho, žeby jazyk sám o sebe niekoho uprednostňoval alebo ponižoval. Po revolúcii sa jazyk stal nástrojom politiky: absolutizmus ním vyjadroval svoje ciele; centrálnu a neomedzenú moc chcel vyjadriť jediným vládnúcim úradným jazykom. Víťazný maďarský nacionalizmus vyzdvihol jeden vlastný jazyk, ktorým mali obyvatelia komunikovať nielen v úradoch novokonštituovaného štátu, ale aj v obchode a podnikaní, v divadle aj na ulici a ktorým mali nebodaj aj myslieť.

Nacionalizmus znásoboval a často priam snoval problémy, ktorými 19. storočie prekypovalo. Lebo 19. storočie vôbec nebolo idylické. Začalo napoleónskymi vojnami (1792-1812), ktoré v konečnom dôsledku viedli k nadvláde veľmocí. Tak vznikla Svätá aliancia, ktorej cieľom bolo zabrániť akýmkoľvek excesom, ktoré by sa v niečom podobali francúszkej revolúcii, a to i za cenu vojenskej intervencie. Rusko poslalo v roku 1828 svoje vojsko do Moldavska, keď predtým anektovalo Besarábiu. V septembri 1831 potlačilo národné povstanie Poliakov. Priamym dôsledkom vojenskej akcie bola potom epidémia cholery, ktorej v Košiciach za necelé dva mesiace podľahlo 1247 ľudí. V roku 1848 sa Európa otriasla demokratickými a národnými revolúciami a opäť zahrmeli delá. Bola potlačená revolúcia v rumunskom Valašsku a pred silou ruskej armády kapitulovala 1849 maďarská národná revolúcia.

Vojna Pruska a Rakúska s Dánskom v spore o Šlesvicko-Holštajnsko (1864) sa zdala byť iba epizódou. V procese zjednocovania Nemecka nemohlo mať spojenectvo medzi Rakúskom a Pruskom dlhé trvanie. Potvrdil to otvorený konflikt, ktorý sa skončil porážkou rakúskych vojsk pri Hradci Králové (1866). Porážka spolu so stratou Benátska oslabila viedenskú vládu do tej miery, že musela vyjsť v ústrety maďarskej šľachte v tzv. rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867). Na jeho základe vznikol z krajím uhorskej koruny (Uhorska, Sedmohradska, Vojvodiny, Chorvátska-Slavónska s ďalších) veľký "národný" štát maďarský, ktorý ostal s Rakúskom spojený iba osobou panovníka (korunovaného aj za Uhorského kráľa), colnou a obchodnou úniou, spoločnou obranou, riešením zahraničných vzťahov a finančných záležitostí. Obe takto spojené časti monarchie vyvíjali sa napokon značne odlišne, najmä pokiaľ sa týka občianskych práv. Odlišne sa tiež na oboch stranách prehĺbili národnostné problémy, ktoré predznamenali ďalšie osudy monarchie i uhorského štátu.

Prusko-francúzska vojna ukončila v roku 1871 zjednotenie Nemecka. Nemecko nastúpilo na cestu, na ktorej bolo rozhodnuté získať podiel na koloniálnom delení sveta aj za cenu vojnového konfliktu. Uzavretím dvojspolku a o tri roky neskôr (1882) trojspolku (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Taliansko) črtali sa smery nových expanzií. To potvrdila už bulharská kríza v rokoch 1885-86. Narastajúce napätie zďaleka signalizovali obe marocké krízy (1905-06, 1911). Anexia Bosny a Hercegoviny Rakúsko-Uhorskom a aj obe balkánske vojny (1912, 1913) boli poslednými výstrahami, ale minuli sa cieľom. 28. júna 1914 bol veľkosrbskými nacionalistami zavraždený následník rakúskeho trónu veľkoknieža František Ferdinand, označovaný za stúpenca trialistického usporiadania monarchie. Rakúsko-Uhorsko reagovalo 28. júla vyhlásením vojny Srbsku. Začala sa prvá svetová vojna.

Tak sa utváralo javisko veľkej drámy 19. storočia, v ktorom sa Košiciam prišlo vyvíjať. Prelom 19. a 20. storočia priniesol nové architektonické podnety, ktoré pod vplyvom Budapešti strácali regionálnu osobitosť. Stále viac sa Košice podobali ostaným európskym mestám.Napriek rozličným zvratom a otrasom vyrástli v moderné, živo pulzujúce mesto.